terreza

Môj syn potrebuje pochvalu.

Samozrejme, je schopný pracovať aj pod tlakom kritiky - urob to ešte raz a poriadne - nie, nie je to dobré, musíš to takto - ale výsledky sú neadekvátne vynaloženým nervom a atmosféra býva viac než napätá. Zúri on, zúrim ja, zúrime obaja. Veľmi skoro som pochopila, že tadiaľto cesta nevedie a vsadila som na pozitívnu motiváciu.

Učila som ho lyžovať. Môj syn používal absolútne svojský štýl na zídenie kopca a ja som sa rozplývala blahom, keď sa mu podarilo prejsť bez pádu viac ako dva metre. "Si úžasný" - fučala som a vyťahovala ho zo záveja, "ide ti to fantasticky, ja keď som sa učila lyžovať, bola som na zemi stále."

Vyviezli sme sa vlekom na kopec, ja s mojím synom a pán s dievčatkom, dcérkou. Dievčatko sa spustilo dole kopcom. "Ako to ideš? Pokrč tie kolená! Zatlač na tú lyžu!" - reval otec na dcérku, ktorá krásnymi oblúčikmi bez jediného pádu schádzala kopec. Môj syn vyrazil a plachtil dolu kopcom. " Vynikajúco, skvelé, bezvadné, " - kričala som, keď sa mu náhodou podarilo vyhnúť skupine stromčekov, " ide ti to úžasne, si super."

Vedľa stojaci pán na mňa prekvapene pozeral a po chvíli poznamenal : "Tak teraz neviem, buď som slepý ja, alebo vy."