terreza

Ešte sme ani neboli na škole a už nás strašili, - "Počkajte, keď vás bude učiť Šerif..." - báli sme sa, ešte sme ho ani nevideli, a nebáli sme sa nadarmo, skutočnosť bola ešte horšia. Zamračený pohľad, že sme mali strach čo sa i len pohnúť, nie to ešte sa na niečo spýtať, keď zreval, aj vo vedľajšej triede sa mykli, no a skúšanie, to bol hotový horor, mohla som to vedieť odpredu-odzadu, keď na mňa pozrel, zabudla som aj ako sa volám, ak sa pri písomke zastavil pri mne, tak sa mi roztriasla ruka, že som nebola schopná napísať ani čiarku. Nenávideli sme ho. "Nečudo, že ho nikto nemá rád, keď je taký zlý" - vraveli sme si, ale - "Čo ak je zlý preto, že ho nikto nemá rád?" - napadlo raz niekoho. A tak sme ho začali mať radi, usmievali sme na neho, zdravili sme ho aj 30-krát denne, mávali na neho, ponúkli na chodbe čokoládou..., začal nás mať rád a my sme sa ho už vôbec nebáli, bol to náš najmilší profesor a my jeho najlepší žiaci.