terreza

Každý deň chodím do práce a snažím sa pracovať podľa svojich schopností a možností. Pozitívne je, že každý mesiac dostávam výplatu a práca ma v podstate aj baví.
Potrebovali sme niečo z archívu. Hrabať sa v archíve nie je žiadna výhra, je v suteréne, je tam prach a trošku pošmúrne až strašidelne, ale ja s kolegyňou sme vždy ochotné potrebné dokumenty nájsť. Môžeme pri práci v pokoji prebrať všetko osadenstvo, vrátane rodinných príslušníkov a našich osobných problémov.
Hrabali sme sa v archíve.
Odrazu som pocítila silnú vnútornú potrebu vyjsť von a vyhľadať určitú miestnosť. Na chodbe ma prekvapilo nezvyčajné ticho, stúpala som po schodoch, suterén nie je plne vybavený na uspokojenie všetkých ľudských potrieb. Na ohybe schodov sa mihla podivná maskovaná osoba, aj by som si pretrela oči, ale mala som ich namaľované, tak som si to odpustila. Na chodbe oproti mne kráčala ďaľšia maskovaná osoba, keď sa priblížila na dosah mojich krátkozrakých očí, rozoznala som muža v uniforme s plynovou maskou, ako nesie v náručí našu kolegyňu, ktorú odmietli ako darcu krvi, nie preto, že by bola HIV pozitívna, ale preto, že váži menej ako 50 kilogramov.  Zdúpnela som. Čo sa deje? -  uvažovala som horúčkovito, teroristi, bomba, už je to tu, podlomili sa mi kolená. Mladý muž sa priblížil, aj pod maskou vyzeral sympaticky.
- Čo sa deje - spýtala som sa.
- Horí! Požiarny poplach, cvičný - dodal pošepky a kráčal ďalej.
- Čo mám robiť -  spýtala som sa, - kam ísť? Vrátite sa po mňa a zachránite ma? - nasadila som úsmev číslo päť.
- Zostaňte kde ste, to už je jedno - premeral si ma požiarnik - uhoreli ste, už ste mŕtva. -
Tá definitívnosť ma prekvapila aj vyplašila zároveň, sledujeme s kolegyňou cez okno, ako naši kolegovia postávajú pred budovou, z najvyššieho poschodia sa dvaja spúšťajú cez akýsi látkový tobogan a my dve živé mŕtvoly sa na to dívame a pýtame sa jedna druhej, či nás nevyškrtnú z výplatnej pásky a či tu budeme môcť pracovať aj posmrtne ako mŕtve duše.